Zóny nikoho

Prečo stojí za pozornosť

Krajina, ktorá si pamätá príliš dlho

Na mape sa nebezpečné miesto dá ohraničiť farbou. Podzemná voda si však žiadne hranice nevšíma. Zóny nikoho ukazujú Slovensko, v ktorom sa najvážnejšie environmentálne problémy často nachádzajú mimo každodenného pohľadu verejnosti – pod zemou, v usadeninách, v starých skladoch a v životoch ľudí, ktorí si nemôžu jednoducho zbaliť veci a odísť. Tri režisérky, Viera Čákanyová, Lucia Kašová a Barbora Sliepková, odmietajú zredukovať túto skúsenosť na súpis chemikálií a sľubovaných sanácií. Vytvárajú tri rozdielne filmové pohľady na spoločnú neschopnosť myslieť v dlhšom čase.

Tri lokality, tri spôsoby rozprávania

Lucia Kašová sa v časti Trojuholník smrti sústreďuje na okolie bývalého Chemka Strážske. Sleduje ľudí, krajinu aj zvieratá a naznačuje, ako sa priemyselná kontaminácia stáva súčasťou ekosystému. Barbora Sliepková obracia pozornosť ku gudrónovým jamám v Predajnej: temné jazerá v peknej krajine vytvárajú znepokojivý kontrast medzi tým, čo vidíme, a tým, čo pod povrchom ďalej pracuje. Viera Čákanyová vo svojej kapitole Terra Nullius vychádza z problémov Vrakune a bývalého Istrochemu. Animácia, počítačová estetika a motív mycélia jej umožňujú zobrazovať aj to, čo kamera prirodzene nezachytí.

Keď sa následky merajú na generácie

Kým politický mandát trvá roky, ekologické následky môžu prežiť celé generácie. Film ukazuje, aké pohodlné je rozprávať o riešeniach v budúcom čase a aké ťažké je žiť v oblastiach, kde sa z budúceho času nikdy nestane prítomnosť. Obyvatelia znečistených regiónov pritom nie sú iba obeťami v správach: pracujú, vychovávajú deti a snažia sa plánovať život. Ich hlas má väčšiu váhu než ďalšia sľubná tlačová konferencia.

Dokument, ktorý nechce rýchle vykúpenie

Zóny nikoho prepájajú investigatívne, esejistické aj animované postupy. Nie sú klasickou reportážou s jediným vinníkom a záverečným gestom nápravy. Pre diváka to môže byť náročnejšie, ale aj poctivejšie. Film sa hodí každému, kto sa zaujíma o slovenskú krajinu, ekologické dedičstvo a tvorivý dokument, ktorý dôveruje obrazom i tichu. Jeho najnepríjemnejšia myšlienka je jednoduchá: niekedy nevstupujeme do zóny nikoho preto, že tam nikto nežije, ale preto, že o tamojších ľuďoch nikto nechce rozhodovať zodpovedne.